Ako mladý vyletíš z hniezda. Domov si mal doteraz u rodičov. Tam, kde ťa milovali. Tam, kde bolo bezpečne. Láska. Vôňa domova. Zrazu máš domov kdesi inde. Sťahoval si sa s nadšením. Konečne sloboda! Konečne budem robiť, čo chcem! Áno. Polievku zo sáčku. Všade rozložená bielizeň na pranie. Maminka moja, kdeže si? Poznáš to?
Čo nasleduje? Zbalíš bielizeň do tašky, zazvoníš pri mamkiných dverách. Dvere sa otvoria, vyvalí sa krásna vôňa. Hmm, mamička moja, ty robíš segedín! A už sedíš pri stole a láduješ do seba to úžasné, najlepšie jedlo na svete. Potom pred tebou pristane maminkina bábovka. Aach, to je slasť. Keď ideš do svojho nového domova, nesieš si so sebou kelímky plné maminkiných dobrotiek, domáce zavárané džemy, uhorky, čalamáda… Doma ti ešte pár dní pripomínajú maminkinu kuchyňu.
Potom sa do tvojho nového domova nasťahuje milá osôbka, ktorú tak ľúbiš, svitá nádej, že aj u vás už to bude voňať ako v predošlom domove. Chvíľku to však potrvá. Učila ju variť iná maminka. Sú iné vône. Ale to nič, aj to je príjemné, aj keď občas sa to nepodarí hneď, časom sa vône šíria stále príjemnejšie. Tvoja mamička sa rada podelí o svoje recepty na jedlá, ktoré jej synáčik tak miloval. Nasledujú pokusy, stále lepšie a potom to príde. Zazvoníš pri dverách, dvere sa otvoria, vyvalí sa krásna vôňa. „Je tu moja mamička? To je presne jej segedín…“ „Nie, varila som ho sama“, s úsmevom odpovie tvoja už manželka.
Príde bábätko, zanedlho ďalšie. Babičky pomáhajú, ako vedia. Niekedy veru neostane čas ani na jedlo, nieto ešte navariť. Mamičky navaria, postrážia, poradia. Ešte že ich máme. Detičky rastú, cupkajú po byte, vítajú otecka, keď príde z práce. Vonia paradajková omáčka.
Áno! Áno, toto je môj domov. Tu je moja rodina. Tu je vôňa, akú milujem. Som živiteľ rodiny, svojim deťom zabezpečím bezpečie. Lásku. Budem ich milovať. Najviac na celom svete.
To je vôňa domova.